Túžite ostať tam a len byť...
Poznáte to?
Ten pocit, keď niekam prídete a cítite, že tam jednoducho patríte?
Cítite, že toto miesto vám je proste súdené?
Je to magické a zároveň tak trochu zvláštne desivé až sa vám odtiaľ nechce ísť preč. Túžite ostať tam a len byť.
Neustále ma ten pocit núti premýšľať, prečo práve teraz sa u mňa dostavila tak silná potreba presťahovať sa práve sem.
Prečo práve teraz si sa mi Banská Bystrica vryla pod kožu, do mysle a srdca.
Až mi je ľúto, že tých päť rokov ktoré som v tomto meste prežila, bývala, študovala, smiala sa, plakala, prosila a snívala sú nenávratne preč.
Až teraz som si uvedomila koľko krásy som mala na dlani, koľko miest som nenavštívila, koľko dní som v tomto meste prežívala ale nežila.
Po pár mesiacoch som sem zavítala opäť aj so svojím synčekom. A zrazu to mesto pre mňa ožilo, dostalo novú šancu, novú tvár, vôňu, nové možnosti.
A ja som sa do neho bezhlavo zamilovala.
Do jeho jedinečnosti, do jeho ducha, do srdca Slovenska. Do klukatých uličiek, nádherného, rozsiahleho námestia plného ľudských duší, príbehov, starostí aj radostí.
Detského smiechu, pestrofarebných hlasov, kriku, šumu vody, ticha, do oblohy nad hlavou. Do hukotu áut, spevu vtákov, do prírody ktorá ho obklopuje.
Prečo?
Pýtam sa prečo vidím to až teraz?
Na určité veci, situácie, udalosti, človek potrebuje dozrieť, potrebuje odžiť si dobré aj zlé. Potrebuje dospieť.
Potrebuje padnúť na dno, potrebuje nájsť vlastnú hodnotu, potrebuje zažiť neskutočnú bolesť a neopísateľné šťastie.
Až po tom všetkom sa na veci dokáže pozrieť s nadhľadom, vidieť krásu, lásku, šťastie, ktoré mu je ponúknuté.
Bystrica daj mi ešte šancu, sľubujem už ťa nesklamem, čakaj nás my sa vrátime.
Navždy
V mojom srdci...
Dnes tak trochu krátky článok. Ale potrebovala som to dať zo seba von.
Potrebovala som sa vám vykecať a otvoriť s niečím čo mi rezonuje v hlave už pár dní.
Ten pocit, keď niekam prídete a cítite, že tam jednoducho patríte?
Cítite, že toto miesto vám je proste súdené?
Je to magické a zároveň tak trochu zvláštne desivé až sa vám odtiaľ nechce ísť preč. Túžite ostať tam a len byť.
Neustále ma ten pocit núti premýšľať, prečo práve teraz sa u mňa dostavila tak silná potreba presťahovať sa práve sem.
Prečo práve teraz si sa mi Banská Bystrica vryla pod kožu, do mysle a srdca.
Až mi je ľúto, že tých päť rokov ktoré som v tomto meste prežila, bývala, študovala, smiala sa, plakala, prosila a snívala sú nenávratne preč.
Až teraz som si uvedomila koľko krásy som mala na dlani, koľko miest som nenavštívila, koľko dní som v tomto meste prežívala ale nežila.
Po pár mesiacoch som sem zavítala opäť aj so svojím synčekom. A zrazu to mesto pre mňa ožilo, dostalo novú šancu, novú tvár, vôňu, nové možnosti.
A ja som sa do neho bezhlavo zamilovala.
Do jeho jedinečnosti, do jeho ducha, do srdca Slovenska. Do klukatých uličiek, nádherného, rozsiahleho námestia plného ľudských duší, príbehov, starostí aj radostí.
Detského smiechu, pestrofarebných hlasov, kriku, šumu vody, ticha, do oblohy nad hlavou. Do hukotu áut, spevu vtákov, do prírody ktorá ho obklopuje.
Prečo?
Pýtam sa prečo vidím to až teraz?
Na určité veci, situácie, udalosti, človek potrebuje dozrieť, potrebuje odžiť si dobré aj zlé. Potrebuje dospieť.
Potrebuje padnúť na dno, potrebuje nájsť vlastnú hodnotu, potrebuje zažiť neskutočnú bolesť a neopísateľné šťastie.
Až po tom všetkom sa na veci dokáže pozrieť s nadhľadom, vidieť krásu, lásku, šťastie, ktoré mu je ponúknuté.
Bystrica daj mi ešte šancu, sľubujem už ťa nesklamem, čakaj nás my sa vrátime.
Navždy
V mojom srdci...
Dnes tak trochu krátky článok. Ale potrebovala som to dať zo seba von.
Potrebovala som sa vám vykecať a otvoriť s niečím čo mi rezonuje v hlave už pár dní.
Komentáre
Zverejnenie komentára