Je čas ísť ďalej...

Ahoj

Vždy keď píšem na blog článok snažím sa vám dať kúsok zo seba.
Snažím sa svojou skúsenosť posunúť aj vás, povzbudiť, pobaviť či dokonca poradiť vám.

Dnes je opäť ten deň, kedy mám potrebu.

Mám chuť písať a byť čítaná taká aká som. Sem tam bláznivá, sem tam nahnevaná a zúrivá, sem tam usmiata a šťastná, no hlavne byť

 "JA,,

A moje ja často veci rieši a hlavne snaží sa ich pochopiť srdcom a od srdca.
A keď ich pochopí má potrebu posúvať ich ďalej.

Snažím sa rozvíjať samú seba, nájsť svoju životnú cestu, šťastie a pokoj.

No hlavne sa snažím neklamať sa zbytočne,  nepresviedčať
o dogmách, ktoré ani nemajú zmysel a nebyť ovca.

Nie vždy je to ľahké, no vždy sa snažím byť sama sebou.

Som EllaMi, žena, intuitívna a milujúca  matka,  nenapraviteľná optimistka,
 občasná filozofka a nádejná umelkyňa.

Keď som ako polročné bábätko plakala v postieľke môj o rok a pol starší brat sa ma chystal udrieť tyčou od  vysávača,
nebojte  sa ako dvanásť ročná som mu to vrátila tým,
že som doňho hodila maslo pri raňajkách. Deti, povedia si mnohý, karma poviem si ja.

Áno správne vtedy som ešte netušila, že zlé sa zlým oplácať neoplatí.
Veď som aj na to doplatila keď som si ako trinásť ročná  na konci letných prázdnin dolámala stehennú kosť pri obyčajnom behu poľnou cestičkou. Karma jednoducho nepustí a človek si to uvedomí až vtedy keď spätne sumarizuje  svoj život a príde na to koľko chýb zbytočne  porobil.

 To vôbec nevadí veď chybami sa učíme.
Škoda, že nie  vždy  aj ponaučíme a tak som na to opäť doplatila tým,
že som ako dvadsaťjeden ročná prišla o svoje prvé bábätko.
Nebolo plánované a ani nikým okolo mňa chcené, ale bolo a to  sa už nezmení. Často som rozmýšľala čo mi mala práve táto skúsenosť povedať.

Dnes  to viem.

Svojho syna za chybu nepovažujem, to on si vybral mňa,
lebo sa už nedokázal pozerať na to ako si kazím dobrovoľne a svojvoľne život a tak povedal už dosť a vznikol vo mne.

Nijak inak si jeho príchod neviem vysvetliť. Nakoľko odkedy je so mnou môj život sa totálne od základov zmenil. Nemyslím len zmenu, ktorá logicky nastane keď sa stanete matkou, on prestaval celé moje zmýšľanie a celé moje JA, telesné aj duševné.

Ale tento článok má byť o mne, tak ako celý tento blog. 
Preto sa vám ten môj krkolomný príbeh pokúsim vyrozprávať nejak tak zrozumiteľnejšie.

Som matka, vo svojich 24 rokoch som otehotnela s mužom s ktorým som mala šesť ročný vzťah. Môj vzťah nebol typický a už vôbec nie idylický. Bol to ale  typický môj vzťah.
Fungoval kým som držala hubu a krok a kazil sa keď som sa chcela prejaviť.
V tomto vzťahu som sa dusila a neznášala som ho no zároveň som ho tak veľmi milovala
 (aspoň som si myslela, že to čo cítim je láska).

Možno aj preto som sa z neho niekoľko krát pokúsila uniknúť až sa mi to konečne pred rokom podarilo. Jednoducho som potrebovala dýchať.
 Od  začiatku som vedela, že to nieje nič pre mňa, ale  viete ako srdce kričalo pusti to ničí ťa to a telo zas ostaň uži si tú rozkoš, je to fajn.

Jediné čo  v tom vzťahu fungovalo bol sex, ale  z toho sa nedá  žiť, no aspoň nie z toho partnerského. A tak som si vždy  hľadala zadné  dvierka.
Nie preto, že by  som chcela  niekomu ublížiť, či podviesť ho. Skôr to bolo pre  vlastnú potrebu a dávku romantiky,   ktorá  mi toľko chýbala.

Samú seba  považujem za  atraktívnu (nie  vždy to tak bolo , mnohé  som sa musela naučiť aby  som pochopila, že krása je  veľmi abstraktný pojem). Je zvláštne o nich písať a spomínať na jednotlivé vzťahy. Zároveň je to ale aj krásna dávka psychohygieny.

 Niekedy si možno poviete to je  ale "too much informacií", ale taký  je život. 
Ruku na srdce nemáte to tak aj vy?

Milujem život, milujem byť milovaná a všetko čo ma  v živote postretlo tak krásne do seba zapadá.

Od  detstva som túžila  písať, snívala som o tom ako ťukám do klávesnice a riadky  sa rodia. Mňa  zaplavuje  pocit uspokojenia a slová  sa  hrnú  z mojich prstov. Počúvam svoje srdce, no nikdy  som sa do toho nepustila naplno.

Ale ono to význam a aj zmysel má. Viem mnohý to môžu považovať za choré a zbytočné. Práve preto píšem pre tých čo to baví. Mám potrebu pomáhať druhým a ak vyčarím úsmev a záujem čo i len u jednej osoby, malo to význam.

Že preskakujem z témy do témy?
Ale nie, to len nadväzujem na  pointu a rozpisujem súvislosti.
Chcem len jednoducho napísať, odkedy som matka, odkedy som slobodná matka, odkedy som SLOBODNÁ, som dokonalo šťastná. Mám viac motivácie, inšpirácie a sily.
Menej frflem, viac sa usmievam a teším.

Predsa len má tento článok poslanie, ja si to jednoducho nemôžem odpustiť.
Ženy,
buďte šťastné, užívajte si svoje deti, plňte si svoje sny. Žite tak ako keby ste ten daný sen už mali splní a ani sa nenazdáte a uvedomíte si, že to za čím ste sa tak krkolomne ponáhľali máte už dávno splnené.
Buďte sami sebou, viem že sa opakujem a píšem to všade a vždy, ale  ono je to sakra pravda.
Vypustite zo svojho života ľudí, ktorý vás nechápu, brzdia a ničia. Naopak otvorte dvere novým možnostiam a ľuďom.
To čo máte  ste nedokázali vďaka niekomu druhému, ale  vďaka sebe.
Nik za vás ráno nevstane a nik za vás neprežije váš život.
Keď si to uvedomíte, vtedy začnete ŽIŤ..
 Ja vám/nám ženy moje verím, ja  za nás/vás snívam a každý večer sa modlím.

Mala by som napísať aj na adresu vás Muži, aby tento článok nevyznel tak trochu sympatizujúco k feminizmu.

Ste našou inšpiráciou, motivujete nás, pomáhate nám, držíte nad nami ochranné krídla, milujete nás.
No nie všetci to robíte správne a nie všetci nás  robíte šťastnými.

Ale to nieje chyba, ak narazíte na ženu, ktorá nie tak celkom súhlasí a poslušne prikyvuje na vaše rozhodnutia, skutky a slová. Neznamená to, že v láske nemáte šťastie a musíte byť nešťastný. Jednoducho sa vám osud len, nenápadne snaží naznačiť, že  je čas pustiť staré zvyky a návyky. Pustiť osobu, ktorá už nejaký ten piatok nestojí po vašom boku a nezobúdza  sa každé ráno vedľa  vám. Snaží sa vám, len naznačiť, že je čas ísť ďalej.

Varovanie ak si môj "EX" nepíš pod článok komentár, len vlastnou hlúposťou by si na seba upozornil.

HAUK
 dohovorila som majte krásny deň.