Strata toho najcennejšieho ...

Ahoj, ahoooj ...

Neuveriteľné tri roky sú to teraz v auguste čo som sa dozvedela tú strašnú správu. Tri roky od tej najhoršej a najbolestivejšej (hlavne na duši) operácie. No mne to stále príde ako keby to bolo včera keď  som si ťa hladila a rozprávala ti čo všetko budeme robiť keď  už budeš  tu s nami a kde všade ťa  zoberiem. Osud to chcel ale  inak a tak som tu dnes už tri roky bez teba. Nie len mňa si opustil, ale aj tvojho tatina.

Najhoršiu vec  čo vždy robím je, že zabúdam (ale nie na to malé a  na to čo sa stalo, lebo na to sa zabudnúť nedá už nikdy) na to, že nie len ja som o to malé prišla, ale že môjho priateľa to bolelo rovnako silno  ako mňa a že rovnako ako ja na to nikdy nezabudne.

Kladiete si otázku prečo  to sem vlastne píšem  a prečo to takto verejne tu priznávam?

Ja vlastne ani neviem asi sa len potrebujem vykecať a povedať niekomu nezainteresovanému všetko čo mám na srdci.

Detaily prečo, začo, kde, kedy, a podobne tu písať nejdem to  je pochopiteľne extrémne súkromné, ale chcem vám o tom napísať. Áno chcem, pretože mnoho žien, dievčat, no proste ženy si neuvedomujú aké ťažké a extrémne náročné môže byť vynosenie a porodenie svojho potomka. Mnohé ani nemajú šajnu čo všetko sa môže stať, či nestať a čo všetko má vplyv na to aby sa to 100% úspešne skončilo a vy by ste konečne držali svojho potomka v náručí. Samozrejme existujú výnimky, ako vo všetkom, ale tých je  čoraz menej. Šokovalo ma čo všetko  mi lekár povedal až keď sa to stalo, ako keby  dovtedy, alebo kým je  všetko "good" to  žena  nemusí  vôbec  vedieť. Až v  najhoršom som sa dozvedela, že  je to vlastne  v dnešnej dobe  u prvorodičiek viac ako časté (zimomriavky mi  ešte teraz behajú po chrbte). Ženy vážte si, že vaše  deti sú zdravé a  hlavne vážte si, že ich vôbec  máte. Podľa mňa by  ohľadom potratov a úmrtí novorodeniat malo byť poskytnutých omnoho viac informácií zo strany  gynekológov a pediatrov. Mnohé ženy ani netušia čo je  to vlastne missed abortion čiže  zadržanie mŕtveho plodu v maternici a že niečo  také  aj existuje a dokonca, že  pri potrate  vlastne  ani nemusíte  krvácať a mať bolesti len proste idete na kontrolu kde  vám to surovo a často krát bez kúska  citu oznámia.

Nejdem tu  vypisovať nejaké medicínske a  gynekologické  štatistiky a výskumy a podobne  nie som lekár. Chcela by som vám sem  milé  ženy (spolutrpiteľky) napísať len pár  viet o tom na čo  by ste  pri tejto  veľmi smutnej a  bolestivej udalosti (pretože potrat dieťaťa je  podľa  mňa rovnako bolestivý ako samotné  úmrtie niekoho blízkeho ktorého máte  radi) nemali zabúdať, pretože  ja som zabudla a ignorovala  tie najpodstatnejšie  fakty a to nie je vôbec  správne.

Tak ako prvé by som spomenula - Nezabúdaj, že nie si jediná kto  o dieťa prišiel.

Áno, tak je i keď  si to my  ženy častokrát myslíme, že  muža to  nemrzí a nebolí len preto, že to dieťa v sebe  nemal, necítil a podobne to neznamená, že ho to nebolí  a netrpí rovnako ako my sami. Ja  osobne  som tento  fakt nemilosrdne  ignorovala a priznám sa aj mu to sem tam vykričala. Hlášky  typu "Ty  nevieš  čo prežívam!" "Ty si nevieš  predstaviť  aké to je." a  podobné vety  lietali z mojich úst bez toho aby som si vôbec  všimla ako veľmi mu tým ubližujem. I keď samotný fakt, že  on sám ho predsa nemohol cítiť a vnímať  tak ako ja ešte  nezaručuje, že  si  k nemu  nevytvoril  vzťah,  že  nerátal  s ním už v jeho počiatkoch do budúcna, že  neplánoval  čo bude  keď  tu bude, že sa netešil a podobne. Jasné, že si ten vzťah  vytvoril a jasné, že  aj plánoval a tešil sa a práve  preto keď sa to všetko  tak "krásne posralo" (použila by som aj  silnejší  výraz ale  nechcem vo svojich príspevkoch nadávať) ranilo ho to  rovnako silno ako mňa  samotnú. Som si  stopercentne  istá, že ho neranil len fakt, že prišiel o dieťa, rovnako ho bolelo  vidieť ako veľmi som aj ja  na  dne, ako veľmi smútim a k tomu všetkému tie moje  výčitky a "debilné" reči typu - ty nevieš ... a podobne.

Dnes  si  uvedomujem, že  moje správanie  nebolo najvhodnejšie. I keď v danej chvíli to bola tá najprirodzenejšia  reakcia akú  moja  osoba  mohla mať. Rovnako ako ste  dvaja na splodenie, rozkoš a  vzrušenie, tak isto ste  dvaja aj na bolesť a smútok. Tak neutekajte od  seba, neodvracajte sa jeden k druhému chrbtom, ale podporte sa, utíšte a milujte ešte  viac  ako dovtedy, aby ste opäť mohli prijať novú dušu do vášho spoločného života.

Druhá podstatná chyba, ktorá bola, že som sa pred tým všetkým snažila  utiecť. Nepripúšťala som si to a tvárila som sa, že  nič  z toho nebolo (sem tam to  robím aj  dnes, čo pochopiteľne  vôbec  nie je  správne). Najvhodnejší  a  najlepší  liek je plač  a samotné uvedomenie si toho čo  sa stalo a prečo sa to stalo. Rozhodne nie je  správne svoje chyby, činy a slová v tejto dobe ospravedlňovať  tým, že ste to spravili lebo ste psychicky na dne  pretože ste prišli o dieťa. Je  to hovadina, nakoľko aj tu platí už spomínané, nie  ste  (nebola som) jediná kto  o neho prišiel.

Veľmi veľa  a veľmi dlho som rozmýšľala či tento článok sem dať. Ubehli neuveriteľné tri roky, čo znamená veľmi veľa dní bez neho (vždy keď vidím dieťatko v kočíku, na ihrisku ... atď. spomeniem si a ...) a  veľa vecí sa odvtedy udialo no nikdy nezabudnem. Takmer  každý večer  si zapálim sviečku, rozmýšľam, predstavujem si ho/ju, môj život s  ním (myslím ako dieťatko preto píšem furt s ním, ho a pod.) a pripravujem sa. Pripravujem sa na jeho opätovný príchod  k nám a keď  bude  pripravený/ná on/ona a budeme pripravený aj my samotný verím, že sa dočkáme a budeme rodina.

Čo  napísať na záver ... Žijem s nálepkou, že som zažila missed abortion no pre mňa bol môj plod viac ako živý, bolo to moje - naše  dieťa a tak aj keď sa nám podarí (čo sa musí) splodiť, vynosiť a porodiť potomka nikdy nezabudnem a určite  aj nezabudneme na to naše prvo splodené no nedonosené na  anjela, ktorý vznikol a odišiel aby  nás z tade,  z hora  strážil.

Majte sa mi krásne a ľúbte sa  a nezabúdajte  veriť a dúfať ... Sny sú predsa na to aby sa plnili!!!

Ahoj, ahoooj ....