Strata toho najcennejšieho ...
Ahoj, ahoooj ...
Neuveriteľné tri roky sú to teraz v auguste čo som sa dozvedela tú strašnú správu. Tri roky od tej najhoršej a najbolestivejšej (hlavne na duši) operácie. No mne to stále príde ako keby to bolo včera keď som si ťa hladila a rozprávala ti čo všetko budeme robiť keď už budeš tu s nami a kde všade ťa zoberiem. Osud to chcel ale inak a tak som tu dnes už tri roky bez teba. Nie len mňa si opustil, ale aj tvojho tatina.
Najhoršiu vec čo vždy robím je, že zabúdam (ale nie na to malé a na to čo sa stalo, lebo na to sa zabudnúť nedá už nikdy) na to, že nie len ja som o to malé prišla, ale že môjho priateľa to bolelo rovnako silno ako mňa a že rovnako ako ja na to nikdy nezabudne.
Kladiete si otázku prečo to sem vlastne píšem a prečo to takto verejne tu priznávam?
Ja vlastne ani neviem asi sa len potrebujem vykecať a povedať niekomu nezainteresovanému všetko čo mám na srdci.
Detaily prečo, začo, kde, kedy, a podobne tu písať nejdem to je pochopiteľne extrémne súkromné, ale chcem vám o tom napísať. Áno chcem, pretože mnoho žien, dievčat, no proste ženy si neuvedomujú aké ťažké a extrémne náročné môže byť vynosenie a porodenie svojho potomka. Mnohé ani nemajú šajnu čo všetko sa môže stať, či nestať a čo všetko má vplyv na to aby sa to 100% úspešne skončilo a vy by ste konečne držali svojho potomka v náručí. Samozrejme existujú výnimky, ako vo všetkom, ale tých je čoraz menej. Šokovalo ma čo všetko mi lekár povedal až keď sa to stalo, ako keby dovtedy, alebo kým je všetko "good" to žena nemusí vôbec vedieť. Až v najhoršom som sa dozvedela, že je to vlastne v dnešnej dobe u prvorodičiek viac ako časté (zimomriavky mi ešte teraz behajú po chrbte). Ženy vážte si, že vaše deti sú zdravé a hlavne vážte si, že ich vôbec máte. Podľa mňa by ohľadom potratov a úmrtí novorodeniat malo byť poskytnutých omnoho viac informácií zo strany gynekológov a pediatrov. Mnohé ženy ani netušia čo je to vlastne missed abortion čiže zadržanie mŕtveho plodu v maternici a že niečo také aj existuje a dokonca, že pri potrate vlastne ani nemusíte krvácať a mať bolesti len proste idete na kontrolu kde vám to surovo a často krát bez kúska citu oznámia.
Nejdem tu vypisovať nejaké medicínske a gynekologické štatistiky a výskumy a podobne nie som lekár. Chcela by som vám sem milé ženy (spolutrpiteľky) napísať len pár viet o tom na čo by ste pri tejto veľmi smutnej a bolestivej udalosti (pretože potrat dieťaťa je podľa mňa rovnako bolestivý ako samotné úmrtie niekoho blízkeho ktorého máte radi) nemali zabúdať, pretože ja som zabudla a ignorovala tie najpodstatnejšie fakty a to nie je vôbec správne.
Tak ako prvé by som spomenula - Nezabúdaj, že nie si jediná kto o dieťa prišiel.
Áno, tak je i keď si to my ženy častokrát myslíme, že muža to nemrzí a nebolí len preto, že to dieťa v sebe nemal, necítil a podobne to neznamená, že ho to nebolí a netrpí rovnako ako my sami. Ja osobne som tento fakt nemilosrdne ignorovala a priznám sa aj mu to sem tam vykričala. Hlášky typu "Ty nevieš čo prežívam!" "Ty si nevieš predstaviť aké to je." a podobné vety lietali z mojich úst bez toho aby som si vôbec všimla ako veľmi mu tým ubližujem. I keď samotný fakt, že on sám ho predsa nemohol cítiť a vnímať tak ako ja ešte nezaručuje, že si k nemu nevytvoril vzťah, že nerátal s ním už v jeho počiatkoch do budúcna, že neplánoval čo bude keď tu bude, že sa netešil a podobne. Jasné, že si ten vzťah vytvoril a jasné, že aj plánoval a tešil sa a práve preto keď sa to všetko tak "krásne posralo" (použila by som aj silnejší výraz ale nechcem vo svojich príspevkoch nadávať) ranilo ho to rovnako silno ako mňa samotnú. Som si stopercentne istá, že ho neranil len fakt, že prišiel o dieťa, rovnako ho bolelo vidieť ako veľmi som aj ja na dne, ako veľmi smútim a k tomu všetkému tie moje výčitky a "debilné" reči typu - ty nevieš ... a podobne.
Dnes si uvedomujem, že moje správanie nebolo najvhodnejšie. I keď v danej chvíli to bola tá najprirodzenejšia reakcia akú moja osoba mohla mať. Rovnako ako ste dvaja na splodenie, rozkoš a vzrušenie, tak isto ste dvaja aj na bolesť a smútok. Tak neutekajte od seba, neodvracajte sa jeden k druhému chrbtom, ale podporte sa, utíšte a milujte ešte viac ako dovtedy, aby ste opäť mohli prijať novú dušu do vášho spoločného života.
Druhá podstatná chyba, ktorá bola, že som sa pred tým všetkým snažila utiecť. Nepripúšťala som si to a tvárila som sa, že nič z toho nebolo (sem tam to robím aj dnes, čo pochopiteľne vôbec nie je správne). Najvhodnejší a najlepší liek je plač a samotné uvedomenie si toho čo sa stalo a prečo sa to stalo. Rozhodne nie je správne svoje chyby, činy a slová v tejto dobe ospravedlňovať tým, že ste to spravili lebo ste psychicky na dne pretože ste prišli o dieťa. Je to hovadina, nakoľko aj tu platí už spomínané, nie ste (nebola som) jediná kto o neho prišiel.
Veľmi veľa a veľmi dlho som rozmýšľala či tento článok sem dať. Ubehli neuveriteľné tri roky, čo znamená veľmi veľa dní bez neho (vždy keď vidím dieťatko v kočíku, na ihrisku ... atď. spomeniem si a ...) a veľa vecí sa odvtedy udialo no nikdy nezabudnem. Takmer každý večer si zapálim sviečku, rozmýšľam, predstavujem si ho/ju, môj život s ním (myslím ako dieťatko preto píšem furt s ním, ho a pod.) a pripravujem sa. Pripravujem sa na jeho opätovný príchod k nám a keď bude pripravený/ná on/ona a budeme pripravený aj my samotný verím, že sa dočkáme a budeme rodina.
Čo napísať na záver ... Žijem s nálepkou, že som zažila missed abortion no pre mňa bol môj plod viac ako živý, bolo to moje - naše dieťa a tak aj keď sa nám podarí (čo sa musí) splodiť, vynosiť a porodiť potomka nikdy nezabudnem a určite aj nezabudneme na to naše prvo splodené no nedonosené na anjela, ktorý vznikol a odišiel aby nás z tade, z hora strážil.
Majte sa mi krásne a ľúbte sa a nezabúdajte veriť a dúfať ... Sny sú predsa na to aby sa plnili!!!
Ahoj, ahoooj ....
Napísala si to krásne, veľmi ťa obdivujem... :-/ :-)
OdpovedaťOdstrániťĎakujem
OdpovedaťOdstrániť