13. máj 2016
Pocit, že ťa poznám odjakživa, že si tu somnou po celý môj život. Presne taký pocit spriaznených duší som zažila keď si sa mi narodil.
Čistá duša, pokoj, láska, neha ale aj obava zaliala mi srdce.
Strach aký len matka dokáže zažiť,
Šťastie ktoré berie mi dych.
Pocit víťazstva aj prehry.
Tak sa začal náš spoločný príbeh a ďalší zase skončil.
Čistá duša, pokoj, láska, neha ale aj obava zaliala mi srdce.
Strach aký len matka dokáže zažiť,
Šťastie ktoré berie mi dych.
Pocit víťazstva aj prehry.
Tak sa začal náš spoločný príbeh a ďalší zase skončil.
Napíšem vám o dni, ktorý mi zmenil život.
O dni kedy sa mi narodil môj syn.
Precitla som.
Už pár dní sa mi dosť na prd spalo. Všetko ma bolelo, tlačilo, všetko mi vadilo.
Viem už sa to somnou ani vydržať nedalo, aj sama som si uvedomovala, že som až príliš ufrflaná. Potrebovala som tú únavu a miernu nervozitu nejak kumulovať.
Ale vráťme sa k ránu 04:03 kedy ma z mierneho polospánku prebralo puknutie šampusu. Aspoň tak by sa dal opísať zvuk ktorý som začula a ktorým to celé začalo.
Bol piatok 13.
Keď mi v stredu poobede doktor oznámil, že to na pôrod ešte nevyzerá trochu ma to sklamalo. Dieťatko podľa jeho slov bolo ešte vysoko a jeho výpočty predpovedali, že ho budem prenášať a následne vyvolávať.
Preto ma objednal na pondelok na ďalšiu kontrolu a s úsmevom na tvári poznamenal, že sa vidíme v pôrodnici.
Nebudem zbytočne klamať bola som sklamaná. Ale keď som vychádzala z nemocnice a ovanul ma čerstvý jarný vzduch niečo sa vo mne mi zašepkalo.
,,Ty nevieš o čom hovoríš, ja to cítim tak, že do konca týždňa sme spolu."
Ja ani sama neviem prečo som jeho slovám zrazu uverila a celá sa nimi naplnila keď moje vnútro kričalo, že už to príde.
Doktorom som nikdy neverila, už v detstve som pochopila, že vravia len to čo je v knihách.
Všetko začalo nasvedčovať tomu, že každú chvíľu to začne.
Hlienová zátka vyšla ✔
Plodová voda odtekala✔
Môj pocit, že je to tu ✔
Bolesti ✔
Všetko sa mohlo začať, vlastne už dávno začalo.
Celé tehotenstvo som vtipkovala, že malý sa narodí v piatok 13. teho a ono to tak nakoniec aj bolo.
Krásny príklad toho, že naše myšlienky tvoria našu budúcnosť.
Termín pôrodu som mala stanovený na sobotu 14.teho, ale vesmír to chcel s poriadnou dávkou symboliky a magickosti.
O dni kedy sa mi narodil môj syn.
Precitla som.
Už pár dní sa mi dosť na prd spalo. Všetko ma bolelo, tlačilo, všetko mi vadilo.
Viem už sa to somnou ani vydržať nedalo, aj sama som si uvedomovala, že som až príliš ufrflaná. Potrebovala som tú únavu a miernu nervozitu nejak kumulovať.
Ale vráťme sa k ránu 04:03 kedy ma z mierneho polospánku prebralo puknutie šampusu. Aspoň tak by sa dal opísať zvuk ktorý som začula a ktorým to celé začalo.
Bol piatok 13.
Keď mi v stredu poobede doktor oznámil, že to na pôrod ešte nevyzerá trochu ma to sklamalo. Dieťatko podľa jeho slov bolo ešte vysoko a jeho výpočty predpovedali, že ho budem prenášať a následne vyvolávať.
Preto ma objednal na pondelok na ďalšiu kontrolu a s úsmevom na tvári poznamenal, že sa vidíme v pôrodnici.
Nebudem zbytočne klamať bola som sklamaná. Ale keď som vychádzala z nemocnice a ovanul ma čerstvý jarný vzduch niečo sa vo mne mi zašepkalo.
,,Ty nevieš o čom hovoríš, ja to cítim tak, že do konca týždňa sme spolu."
Ja ani sama neviem prečo som jeho slovám zrazu uverila a celá sa nimi naplnila keď moje vnútro kričalo, že už to príde.
Doktorom som nikdy neverila, už v detstve som pochopila, že vravia len to čo je v knihách.
Všetko začalo nasvedčovať tomu, že každú chvíľu to začne.
Hlienová zátka vyšla ✔
Plodová voda odtekala✔
Môj pocit, že je to tu ✔
Bolesti ✔
Všetko sa mohlo začať, vlastne už dávno začalo.
Celé tehotenstvo som vtipkovala, že malý sa narodí v piatok 13. teho a ono to tak nakoniec aj bolo.
Krásny príklad toho, že naše myšlienky tvoria našu budúcnosť.
Termín pôrodu som mala stanovený na sobotu 14.teho, ale vesmír to chcel s poriadnou dávkou symboliky a magickosti.
Poďme ale k veci a vráťme sa k ránu 04:03.
Zobudila som sa na to, že mi praskla voda.
Po miernom precitnutí a nervozite som vliezla do sprchy. Zmizla som zo seba všetky obavy a strach a keď som schádzala dole schodmi do izby, že si ešte ľahnem prekvapil ma kľud, ktorý začal obalovať moje myslenie.
Bolesti sa stupňovali, ani neviem čím to bolo, ale čím boli bolesti silnejšie tým väčšia radosť a nedočkavosť začala vo mne rezovovať.
Moj plán bol zotrvať doma až kým sa bolesti nebudú dať vydržať. Keďže sa kontrakcie v priebehu hodiny skrátili na 5 minút dala som sa členmi rodiny ukecať a vyrazili sme do pôrodnice.
V aute som si v duchu nadávala, že porušujem plán a bolesť sa ešte ako tak dá vydržať. Ale keď sme o pol siedmej ráno zvonili v pôrodnici a čakali na príjem šiel plán bokom. Srala som na plán už som len dúfala, že ma niekto tej bolesti zbaví a to bol ešte len začiatok.
Po prvom vyšetrení asi okolo siedmej som bola otvorená na 2 cm.
2 cm????
Takáto bolesť a len 2 cm?
Hučalo mi v hlave.
Počas pauzy medzi kontrakciami som sa snažila sprchovať a chodiť. No keď bolesť začala bola som schopná len stáť opretá o čelo postele, nevnímať a prosiť nech už ide dokelu.
Bolesť sa zintenzívňovala.
Začalo mi byť jedno či som alebo niesom hlučná, či mi krv alebo plodová voda tečie po nohách až na zem. Hlavné bolo v tej chvíli vydržať a porodiť.
Okolo jedenástej som bola otvorená na 8 cm.
Už to začínalo byť husté.
Neustále som si v duchu opakovala už si na konci, už len vydržať. Dôležité je tvoje dieťa. Predstava, že ho držím v náručí a dívam sa mu do jeho očí bola úžasnou a silnou motiváciou.
Počas celého pôrodu som nemala ani jednu infúziu, ani jednu injekciu, žiadny epidurál v mojom prípade neprichádzal do úvahy (predstava, že by mi niekto pichal do chrbta ihlu bola pre mňa strašnejšia ako celý pôrod).
Podľa slov doktora šiel pôrod hladko a rýchlo. Čo z môjho pohľadu ubolenej, vyčerpanej ženy sa javilo ako dobrý no nie práve dobre mierený vtip.
O 12tej som už ležala na pôrodnej sále a pripravovala sa na poslednú fázu - tlačenie.
Keď vidíte v americkom filme, či v seriáli priatelia dokonalo upravenú herečku ako dvakrát zatisne a dieťa veľkosti minimálne dvojmesačného dieťaťa radostne zviera v náručí. Poviete si pche veď pôrod je malina čo tie ženy z toho robia takú tragédiu.
No keby sa v tej chvíli vidím asi by som bola sklamaná a zhrozená.
Ups
Veď ja som sa vlastne videla.
Oproti mne totižto stála veľká železná nemocničná skriňa s presklenými dvierkami.
Akurát pred pol jednou na obed keď sa mi na svet rodil môj syn bolo na ňu namierené ideálne svetlo z okna. Hľadela som na seba ako tlačím a so zatajeným dychom sledovala ako to malé telíčko lezie zo mňa von.
Bol to magický moment.
Bol to deň splnených snov.
13. Máj 2016 bude pre mňa navždy dňom splneným snov a najkrajším dňom môjho života.
Zobudila som sa na to, že mi praskla voda.
Po miernom precitnutí a nervozite som vliezla do sprchy. Zmizla som zo seba všetky obavy a strach a keď som schádzala dole schodmi do izby, že si ešte ľahnem prekvapil ma kľud, ktorý začal obalovať moje myslenie.
Bolesti sa stupňovali, ani neviem čím to bolo, ale čím boli bolesti silnejšie tým väčšia radosť a nedočkavosť začala vo mne rezovovať.
Moj plán bol zotrvať doma až kým sa bolesti nebudú dať vydržať. Keďže sa kontrakcie v priebehu hodiny skrátili na 5 minút dala som sa členmi rodiny ukecať a vyrazili sme do pôrodnice.
V aute som si v duchu nadávala, že porušujem plán a bolesť sa ešte ako tak dá vydržať. Ale keď sme o pol siedmej ráno zvonili v pôrodnici a čakali na príjem šiel plán bokom. Srala som na plán už som len dúfala, že ma niekto tej bolesti zbaví a to bol ešte len začiatok.
Po prvom vyšetrení asi okolo siedmej som bola otvorená na 2 cm.
2 cm????
Takáto bolesť a len 2 cm?
Hučalo mi v hlave.
Počas pauzy medzi kontrakciami som sa snažila sprchovať a chodiť. No keď bolesť začala bola som schopná len stáť opretá o čelo postele, nevnímať a prosiť nech už ide dokelu.
Bolesť sa zintenzívňovala.
Začalo mi byť jedno či som alebo niesom hlučná, či mi krv alebo plodová voda tečie po nohách až na zem. Hlavné bolo v tej chvíli vydržať a porodiť.
Okolo jedenástej som bola otvorená na 8 cm.
Už to začínalo byť husté.
Neustále som si v duchu opakovala už si na konci, už len vydržať. Dôležité je tvoje dieťa. Predstava, že ho držím v náručí a dívam sa mu do jeho očí bola úžasnou a silnou motiváciou.
Počas celého pôrodu som nemala ani jednu infúziu, ani jednu injekciu, žiadny epidurál v mojom prípade neprichádzal do úvahy (predstava, že by mi niekto pichal do chrbta ihlu bola pre mňa strašnejšia ako celý pôrod).
Podľa slov doktora šiel pôrod hladko a rýchlo. Čo z môjho pohľadu ubolenej, vyčerpanej ženy sa javilo ako dobrý no nie práve dobre mierený vtip.
O 12tej som už ležala na pôrodnej sále a pripravovala sa na poslednú fázu - tlačenie.
Keď vidíte v americkom filme, či v seriáli priatelia dokonalo upravenú herečku ako dvakrát zatisne a dieťa veľkosti minimálne dvojmesačného dieťaťa radostne zviera v náručí. Poviete si pche veď pôrod je malina čo tie ženy z toho robia takú tragédiu.
No keby sa v tej chvíli vidím asi by som bola sklamaná a zhrozená.
Ups
Veď ja som sa vlastne videla.
Oproti mne totižto stála veľká železná nemocničná skriňa s presklenými dvierkami.
Akurát pred pol jednou na obed keď sa mi na svet rodil môj syn bolo na ňu namierené ideálne svetlo z okna. Hľadela som na seba ako tlačím a so zatajeným dychom sledovala ako to malé telíčko lezie zo mňa von.
Bol to magický moment.
Bol to deň splnených snov.
13. Máj 2016 bude pre mňa navždy dňom splneným snov a najkrajším dňom môjho života.
Komentáre
Zverejnenie komentára