milujem a dakujem

Život je boj, rezonuje mi v hlave ten postoj tvoj. Lietajú myšlienky, snáď neodletia ďaleko za rieky. Rieky a moria, ach tá láska ale vonia. Prosí ma. Objím ma. Ja nemám tušenia. Netuším,  necítim tak povedz zazvonia? Prídu a rozdajú nádej? Prídu a zničia tú kopu bariér. Tie steny čo nastaval čas. Nastaval medzi nás. Tak usmej sa, všetko raz ustane. Možno sa ma niekto konečne zastane. Príde a rozleje lásku. Lásku čo hreje pri srdci. Lásku čo hľadajú všetci. Ona je zmyslom života. Ona je základ,  jednota. Láska Hučí mi v hlave, ach tie tvoje postoje. Tak postoj na chvíľu. Pozri, našli ju. Už nehľadám. Všetko zatíchlo. Si moje zrkadlo. Leskneš sa. Pre mňa si zapadlo. Slnko, predomňa si pokľaklo. Oslepuje, páli. No mám ho v srdci, pocit stáli. Vari? Vari láska páli? Páli

Občas sa aj silný a vyrovnaný človek cíti s prepáčením na hovno. Ono tie uhly pohľadu každého z nás sú naozaj fascinujúce. Milujem sledovať reakcie a správanie druhých.  Ale sem tam mi ujde ako sa správam ja. To sa proste stáva,  je ľahšie sledovať a súdiť druhého ako sa zamyslieť nad sebou samím. Je ľahšie zhodnotiť teba ako seba. A tak sa pýtam,  správam sa tak ako je mne vlastné. Neprisposobujem sa umelo všetkým a všetkému okolo mňa? Každý koho stretnem alebo mám okolo seba mi vytvára dokonalé zrkadlo mňa samej. Verím v zázraky a milujem svet okolo seba. Ale potom príde jeden jediný človek,  ktorý sa na svet díva tak trochu pochmúrne a ja o sebe zapochybujem. Zapochybujem o pozitívizme ukrytom v mojej duši.  O láske k sebe samej, o kráse ktorú vidia moje oči. Zapochybujem. Ale, prečo? Prečo nám niekedy záleží viac na tom ako veci,  situácie,  udalosti či ľudí vidia iní? Prečo sa nesústredíme viac na to aký pocit z toho máme my? Pre...

Dnes vám ponúkam recenziu na veľmi roztomilé a priam svetoznáme topánočky od Kórejskej značky Attipas. Určené na prvé kroky vašich/našich detí. Ak ich nepoznáte, rada vám ich predstavím. Sú nenormálne cute a mnoho ľudí si ich mýli s ponožkami. Výrobca uvádza,  že sú navrhnuté tak aby umožnili detským nohám prirodzene sa vyvíjať. Sami o sebe majú dosť mäkkú podrážku vyrobenú zo silikónu, takže dieťatko vďaka tomu perfektne cíti terén a posilňuje svalstvo na nohách. Ich široká špička,  umožňuje voľný pohyb prstov a nestláča ich. Určite vás na prvom mieste zaujíma bezpečnosť, pohodlnosť a cena týchto topánok. Attipas topánočky, sú síce cute a nenormálne krásne, ale to či sú aj bezpečné a zdravé je už na uvážení, každej z vás. Ja osobne som ich svojmu synovi objednala, veď za vyskúšanie nedáte nič. Chodí sa mu v nich dobre, najprv im nedôveroval, no neskôr si zvykol a už v nich priam lieta. Silikónová podrážka má aj tú výhodu, okrem tých ktoré uviedol výrobca, ...

Stále ťa mám v hlave. Ja viem, ono to vpodstate nevyšlo. Ale ten pocit,  že som ťa mala na dosah mi chýba. Dlhé rozhovory, smiech, túžba, pocit, že mi rozumieš,  tvoja nežná duša všetko to mi dávalo nádej, že gentlemani ešte nevymreli. Že,  my dvaja si jednoducho rozumieme. Naše stretnutie nebolo veľmi ideálne. Obaja sme boli tak trochu nervózny, tak trochu divne vtipný a trápny. Obaja sme boli tak trochu inde. Ale nikdy nezabudnem na tvoj hlas, na tvoju vôňu a tvoj bozk. Bozk,  ktorý bol rovnako ako celé to stretnutie rozpačitý a rýchly,  ale na druhej strane nezabudnuteľný a plný nových začiatkov. Nie tých našich spoločných,  ale každého osobitne a úplne inak. Bozk,  ktorý mi otvoril oči. Ukázal mi to pred čím som ich mesiace zatvárala. Kde sa stratila tvoja istota? Kde si sa mi stratil ty? Ak ťa ešte niekedy stretnem, musím ti povedať. Povedať, že si tak trochu zvláštne divný ako ja. Máš veľké srdce, ale málo lásky pre seba ...

Poznáte to? Ten pocit, keď niekam prídete a cítite, že tam jednoducho patríte? Cítite,  že toto miesto vám je proste súdené? Je to magické a zároveň tak trochu zvláštne desivé až sa vám odtiaľ nechce ísť preč. Túžite ostať tam a len byť. Neustále ma ten pocit núti premýšľať, prečo práve teraz sa u mňa dostavila tak silná potreba presťahovať sa práve sem. Prečo práve teraz si sa mi Banská Bystrica vryla pod kožu, do mysle a srdca. Až mi je ľúto, že tých päť rokov ktoré som v tomto meste prežila, bývala, študovala, smiala sa, plakala, prosila a snívala sú nenávratne preč. Až teraz som si uvedomila koľko krásy som mala na dlani, koľko miest som nenavštívila, koľko dní som v tomto meste prežívala ale nežila. Po pár mesiacoch som sem zavítala opäť aj so svojím synčekom. A zrazu to mesto pre mňa ožilo,  dostalo novú šancu, novú tvár, vôňu, nové možnosti. A ja som sa do neho bezhlavo zamilovala. Do jeho jedinečnosti, do jeho ducha, do srdca Slovenska. Do klukatých u...